PhDr. Eva Labusová - rodičovství - psychologie - zdraví  
odkaz na home

Věřím v důležitost vzdělávání

Rozhovor s manažerkou umělecké hudby Annou Hrindovou

Aničko, spočítala jsem to, známe se bez mála 30 let. Sešly jsme se kdysi na koleji FF UK. Zkus se vrátit v čase a zavzpomínej: Proč sis pro studium zvolila hudební vědu a proč jako děvče z Popradu právě v Praze?

Nepreháňaj, že 30 rokov...! Veď to bolo len včera, čo sme behali v parku pri Bazilike sv. Markéty, a kedy som sa od teba dozvedela, že chodiť do sauny je zdravé...

Študovala som na konzervatóriu v Košiciach hru na klavíri, viac ma však lákali jazyky a komunikácia s ľuďmi: muzikológia bola jednou z možností. Mala som aj šťastie: v Tatrách ma "walkingtalking" počas našich malých víkendových túr v časoch predrevolučných učil po anglicky Josef Vacek, český čierny barón, od ktorého som po prvýkrát počula o "brainwashing" a "splitpersonality", čo som si dlho nevedela preložiť do slovenčiny. Starý pán Vacek mal na mňa ohromný vplyv, bol to výnimočný človek, ktorý bol politicky neprijateľný aj v našom malomestskom prostredí. Prahu vtedy považoval za najzápadnejšie miesto, kde sa v tom čase môžem dostať. Bola to dobrá voľba.

Na vypichnutý odbor Hudobná veda ma najprv nevzali, prijímali totiž z celého Československa iba piatich. Môj skvelý otec tomu nechcel uveriť: našiel si spôsob, ako sa dostať k výsledkom prijímacích skúšiek. Odborná komisia skúšala a iná - komunistická komisia - prijímala. Otec sadol na vlak a zaklopal na dvere priamo dekanovi FFUK a dal mu podmienku: buď ma v autoremedúre prijme, alebo otec zverejní výsledky prijímačiek. Skončila som tam druhá. Mimochodom, prvého v poradí taktiež neprijali, a my sme ho nevedeli nájsť, nemali sme google ani facebook.... A tak som sa ocitla v Prahe.

Skutečnost asi předčila tvá očekávání. Dnes se živíš pořádáním koncertů na nejvyšší úrovni, žiješ a pracuješ převážně v zahraničí, a to značně exotickém. Jak se z teoretičky hudební vědy stala úspěšná koncertní manažerka?

Vždy ma viedla veľká dôvera vo Vyššiu moc a akýsi vnútorný motor a túžba za poznaním. Mladí ľudia majú krídla, ak si ich nenechajú predčasne zosekať. Škoda, že len sem-tam vidno okriedleného štyridsiatnika. A všetci poznáme pravdu, že stačí si niečo naozaj priať!

Po revolúcii a po štúdiách v Prahe som sa vydala za hudobným manažmentom do Nemecka, študovala som vo Frankfurte a v Hamburgu. Postgraduál ma posunul na cestu, ktorá ma nesmierne bavila. Najprv som pôsobila v Pražskom komornom orchestri, kde somodvážne experimentovala - vozila som orchester na netradičné ´nekoncertné´ miesta jako vtedy bola napr. Malajsia alebo Guatemala. Vysvetľovala som pobúreným hudobníkom, že majú morálnu povinnost propagovať umenie a účinkovať tam zadarmo... Pričom ich obľúbené destinácie boli Japonsko a Nemecko, kde bola perfektná organizácia turné a vysoké honoráre.

V tom čase som založila aj vlastný Impresariát, ktorý bude mať onedlho 20 rokov. Impresariát sa od agentúry odlišuje tým, že jeho hlavnou náplňou je podporovať umenie. Odvtedy som pracovala pre rôznych interprétov, z najmilších to bolo Škampovo kvarteto, Jiří Bělohlávek, Musica Aeterna, Petrohradskí sólisti... Odkedy mám deti, rozhodla som sa špecializovať hlavne na Južnú Ameriku. Pracovať tam je náročné, avšak dobrodružné. Ja som svoju činnosť nikdy nebrala ako prácu, ale ako zábavu a ako cestu za novým poznaním.

Jaké jsou dnes šance vážné hudby? Kdybych soudila podle České republiky, obživa klasikou je velmi obtížná…

Umeleckú hudbu dnes počúva mizivé percento ľudí, je to však intelektuálne veľmi silná skupina: preto klasika prežije. Hudobníci dnes prežívajú ťažko: nemá ich kto živiť. Ponúkajú fajnové sushi, avšak väčšina okolidúcich chce fast food. Nedá sa to zastaviť. Doma, ale už ani v zahraničí, nemajú profesionálni hudebníci veľa možností nájsť si dobrú prácu.

Život nejlepších hudebníků bývá v současnosti přirovnáván k životu profesionálních sportovců - stále cestují po světě a výkon je to hlavní, co se od nich očekává. Podle jakých kritérií se dnes posuzuje, kdo je nejlepší?

Áno, špičkový hudobník má podobný životný beh ako špičkový športovec, ale u športovcov je uznanie toho najlepšieho spravodlivejšie: rozhodujú čísla. V umení sa dnes špičky často "vyrábajú" silným PR a konexiami. Inými slovami: vynikajúci športovec sa presadí aj sám, v umení sa vynikajúci umelec presadí iba vtedy, ak mu výrazne pomôže jeho agentura alebo sponsor.

Pak tedy neplatí, že se uplatní každý velký talent.

Mnoho veľkých talentov v umení zostane bez povšimnutia. Tí najslávnejší musia mať všetko: talent, vynikajúce vzdelanie, ponúknuté možnosti aj šťastie. Málokomu v živote sa takto do seba všetko poskladá. A ´všetko´ ešte neznamená, že tieto hviezdy žijú šťastný život.

Jak je to s dostupností špičkových koncertů a se zájmem veřejnosti o ně? Jak dle tvé zkušenosti dopadá srovnání organizování koncertního života a vztahu běžné veřejnosti ke klasické hudbě v České a Slovenské republice, a v jiných zemích, ve kterých se pohybuješ?

Koncertní organizátori si dnes starostlivo budujú svoje vlastné publikum, niektorí majú vynikajúcu tradíciu a kvalitu - kto z pražských intelektuálov nezavíta aspoň na jeden koncert Pražského jara - iní sa snažia zaujať dramaturgiou a hviezdnymi menami. Na základe mojej skúsenosti a aj odborného výskumu majú najvyššiu návštevnosť na všetkých kontinentoch koncerty pre deti a vzdelávacie koncerty pre mládež.

Všeobecne platí: čím vzdelanejší poslucháči, tým vyššia návštevnosť. Kedysi bývalo napr. Nemecko na špičke návštevnosti koncertov umeleckej hudby, podobne v Ázii Japonsko, kam poslucháči chodili s partitúrami v ruke. Dnes je záujem aj tam menší. Súvisí to so všade upadajúcim hudobným vzdelávaním a tiež s ekonomickou situáciou. Modelom je úspešný bohatý podnikateľ, a nie šťastný vzdelaný a milovaný človek.

Kvalita i kvantita poslucháčov sa pozná aj podľa náročnosti koncertnej dramaturgie. Žiaľ dnes už na svete ubúdajú hudobne vzdelaní manažéri: prednosť sa dáva tým, ktorí zoženú viac sponsorov. V hudbe sa používa podobný marketing jako při predaji spotrebného tovaru. To náš umelecký vkus značne degraduje.

Jeden pravý impresário, možno posledný v našom čase, Alejandro Szterenfeld, zomrel v roku 2004 vo vysokom veku v Buenos Aires. Tri stretnutia s ním mi dali viac než celé postgraduálne štúdium hudobného manažmentu.

Čím tě inspiroval nejvíc? Co jsi od něj převzala?

Mal hlbokú znalosť živej umeleckej hudby, venoval sa hlavne opere. Jeho kancelária bola plná nahrávok a hudobných materiálov. Hudba sa vysypovala zo všetkých jeho šuflíkov a poličiek. Žil v Argentíne, a prvýkrát ma šokoval v roku 1995 tým, že mal detailnú znalosť napr. o aktuálnej situácii v bratislavskej opere. V tom čase neboli internetové správy ešte rozbehnuté, v jeho kancelárii som nevidela jediný počítač. Poznal celosvetovú opernú scénu do najmenších detailov. Mal vycibrený hudobný vkus a ohromný šarm. Hovoril málo, ale každé slovo malo význam.

Vedle profesionální hudebnosti vždy existovala i hudebnost amatérská, lidová. V našich zemích dosud přetrvává bohatá síť hudebních škol a je tradicí, že se děti ve volném čase věnují hře na hudební nástroj nebo zpívání. V běžném životě ovšem autentického hudebního projevu zásadně ubylo, ba téměř vymizel. Obklopeni nadměrnou, často nevkusnou, produkcí a všudypřítomným hudebním smogem, ať už z médií nebo ze zvukových kulis ve veřejném prostoru, ztrácíme potřebu pokoušet se o něco sami. Co je v lidském životě jinak, pokud v něm je, nebo není pravidelně přítomná hudba?

Aktívny záujem o hudbu podporuje náš umelecký vkus a nesmierne obohacuje náš vnútorný život. Dieťa, ktoré sa učí hrať na nástroj u dobrého učiteľa, dostáva do života veľa nových a trvalých impulzov. Mnoho detí dnes trávi aj tri - štyri hodiny denne za počítačom. Predstavme si, že by iba polovicu tohoto času trávili čítaním knihy, hraním na hudobný nástroj alebo behaním za loptou.

Je našou voľbou a zodpovednosťou za naše deti, aký život im ponúkneme. Táto urýchlená doba a spoločnosť nás terorizuje, nemáme jako kolektív šancu ísť proti prúdu, avšak každý z nás má voľbu zastaviť sa. Člověk potrebuje hudbu, literatúru, umenie ako nadstavbu nad materiálne statky.

I tady samozřejmě platí "co se v mládí naučíš, ve stáří jako když najdeš". U dětí pozorujeme zanikání přirozeného citu pro kvalitní hudbu. Lze to vůbec ještě změnit?

Táto dekadencia sa podľa mňa nedá zastaviť. Možno sa dá aspoň čiastočne zmierniť vzdelávaním.

Jak dítě obohacuje, když pere se cvičením na hudební nástroj? Rodiče se mě v poradně ptají, kdy ještě nutit a kdy s hudebkou raději skončit…

Rodičia často posielajú deti do hudobky presvoj dobrý pocit, avšak doma tento zámer nepodporujú. Dieťa bude cvičiť, ak mu dáme stimul a inšpiráciu. Aksa učí hrať napr. na husliach, musí mať možnosť stretnúť a vypočuť si velkého huslistu, alebo zažiť šťastného primáša vo folklórním súbore. Je nutné na niečo ich nalákať: na začiatku dieťa možno zaregistruje hlavne šaty sólistky, veľký potlesk, alebo radosť z atmosféry podujatia.

Je tiež důležité ujasniť si, či chce dieta pokračovať v hudbe profesionálne, alebo "len" pre zábavu. Hrať iba pre zábavu je výborný vklad do dieťaťa, to si však vyžaduje vynikajúcich učiteľov, a tých nie je veľa. Je dôležitejšie dať deťom trvalý kladný vzťah k hudbe, než ich trápiť na etudách. Rodičia, hľadajte dobrých učiteľov: pre prvý nástroj sa rozhodnite podľa učiteľa, a nie podľa nástroja. Nástroj sa dá vždy zmeniť, je to iba prostriedok v hudbe. Ja som pre svoje deti vždy hľadala inšpiratívnych priateľov v najbližšom okolí, kde mohli chodiť peši. Záleží mi, aby sa deti stretávali s dobrými a múdrymi ľuďmi, ktorí imotvárajú obzory.

Sama se také věnuješ i hudebnímu vzdělávání. Založila jsi umělecko- vzdělávací projekt eduMEMA. Komu a čemu slouží? Jaké má vyhlídky pro budoucnost?

Stredo európska hudobná akadémia eduMEMA vznikla jako dôsledok mojej práce. Verím v dôležitosť vzdelávania a chcem vložiť svoj čas a know-how do niečoho, čo má význam. Mnoho rokov som úspešne cestovala po svete, avšak moja práca prinášala ovocie a zisk iba mojim umelcom a mne. eduMEMA je skôr mojou investíciou: věnujeme sa začínajúcim profesionálnym hudobníkom, aby si našli lepšie uplatnenie, a věnujeme sa širokej verejnosti hlavne na Slovensku, keďže chceme prispieť kvalitními podujatiami ku kultivácii jej umeleckého vkusu. Zatiaľ sa nám podarilo uskutočniť tri ročníky: budúcnosť eduMEMA závisí na tom, či o ňu bude záujem. Snažíme sa o to.

Z toho, co jsme až dosud řekly, je jasné, že jsi profesně nesmírně vytížená žena. Jsi ale také manželka a matka. S mužem Danielem máte dvě dospívající děti. Jak se ti daří slaďovat pracovní a rodinný život?

Do svojej 40tky som bola nesmierne vyťažená. Posledné roky sa však snažím mať čas, lebo čas a zdravie majú ohromnú hodnotu. Prácu si zariaďujem tak, aby som mohla tráviť veľa času s rodinou.. Laila má 15 a Jakub 13 rokov, chodia v Dohe do britskej školy a neustále sa sťažujú, že na púšti je iba piesok. Nečudujem sa, narodili sa v tropickej zelenej Malajzii.

Môj manžel Daniel je fagotista, toho času pôsobí v Katarskej filharmóni Qatar Foundation (okrem orchestra a mnohých ďalších inštitúcií sponsoruje Qatar Foundation aj team FC Barcelona, na čo je Daniel zvlášť pyšný). Okrem hudby sa aktívne venuje golfu, obi dve deti hrajú vďaka nemu golf na vysokej úrovni. Celá rodina sme zbláznení do golfu, je to šport, ktorý je umením. Iba o mne hovorí, že nemám žiadnu golfovú budúcnosť! Mali sme šťastie, že sme sa s ním zoznámili v Malajsii, kde to nie je snobská, ale široko prístupná aktivita. Iba v okolí hlavního města Kuala Lumpur je viac než 40 golfovýh ihrísk!

Laila tento rok končí 8-ročnú hudobnú školu, hrá na flaute a na klavíri, viac ju však baví solmizácia a spev, ktorý neštuduje. Na profesionálnu hudobnú dráhu sa nechystá. Skôr ju bavia jazyky a história. Jakuba sme do hudobného života netlačili, pretože k nemu nemá vrelý vzťah. Občas však chodí na koncerty a často sa s nami háda, či je tá ktorá pop pieseň kvalitná a prečo nie. Teraz obľubuje Boba Marleyho kvôli jeho textom. Tiež je fascinovaný rapom.

Jak vás změnil dlouhodobý pobyt v muslimských zemích?

Odkedy žijeme v moslimskom svete, sme viac za zjednotenie kresťanov. Necítime sa už ako katolíci, ale jako kresťania. Tiež viac chápeme moslimský svet: je o mnoho farebnejší a lepší, než ho vidia jednotlivé európske žurnalistické sondy. Keď sme žili v Prahe, v Nemecku alebo na Slovensku, dôležitosť mieru na Blízkom Východe sa nás akoby nedotýkala. Tu však rozumieme, aké kľúčové miesto to je: židovstvo, kresťanstvo aj islám vyvierajú tu, rovnako ako aj všetky svetové problémy a možný mier. Záleží nám na tom osobne.

Katar je nesmierne zaujímavou krajinou. Islám nám tu nikto nevnucuje, a nikto nás ani neobmedzuje, je tu veľká sloboda, nulová kriminalita, velkorysá architektúra a ohromný boom. Katarskí moslimi sa naozaj modlia a veľmi sa starajú o celé svoje rodiny. V porovnaní s nimi sa mi "malajský islám" javil pokrytecký a provládny, podobne ako slovenský katolicismus. Katarský šejk s manželkou zo svojich bohatých finančných zdrojov podporujú vzdelávanie, sídlia tu mnohé svetové univerzity. Katar investuje do potenciálu a vzdelania vlastných ľudí a celého Arabského sveta. Šarmantná a osvietená Sheika Moza má niekoľko charitatívnych programov na podporu detí v Ázii, Afrike aj v Brazílii. Katar poskytuje svoje územie a ochranu na rokovania medzi Západom a Východom, bežia odtiaľ dobré programy jako napr. BBC Doha Debates. Posledné výtky britskej i českej tlače o modernom otrokárstve v Katare, kde zomierajú robotníci z Ázie, prevažne z Nepálu, ma prekvapili. Niektoré miestne firmy skutočne robotníkov vykorisťujú, vedúich však obvykle bohatí cudzinci (Egypťania, Indovia, Libanonci), nie Katarčania - tí sú k cudzincom veľkorysí

Co znamená slůvko domov pro vaše děti? A kde se dnes doma cítíte vy dva s Danielem?

To nás trápi, často si s mužom kladieme otázku, aký "domov" naše deti vlastne majú. Skutočnosť, že nikde nemajú korene, asi zatiaľ nijako výrazne nevnímajú. Pre nás rodičov je domov v Tatrách, kam sa raz chceme vrátiť.

Co považuješ za hlavní současné výzvy západní civilizace? Co pro tebe osobně znamená "osobní rozvoj"?

Západná civilizácia je chorá. Rodina sa rozpadla, ľudia nemajú čas a naháňajú sa za hmotnými statkami a za úspechom. Výsledkom je kopec nešťastníkov, kostrbatá nevľúdna egoistická spoločnosť.

Pre mňa je "osobný rozvoj" môj vklad do mojej rodiny, do môjho prostredia, zmysluplnosť mojej práce. Dôvera vo Vyššiu moc. Uvedomenie si, prečo tu sme, ako s darmi naložíme a kam smerujeme.

Anna Hrindová, rozená Vojsovičová, se narodila v roce 1970 na Slovensku. Po studiích (více o nich v rozhovoru) si udělala doktorát na téma vzdělávacích koncertů pro děti a mládež na Komenského univerzitě v Bratislavě. V roce 1995 založila vlastní Impresariát na podporu umělecké hudby. Od roku. 2003 organizuje Středoevropskou hudební akademii eduMEMA, která byla v roce 2012 oceněná programem Kultura EU jako vynikající koncept. Anna žije a působí v Popradě, katarském městě Doha a v Praze. Několik let žila a pracovala v malajském Kuala Lumpur. Jejím oblíbeným pracovním kontinentem je Jižní Amerika. Je vdaná, s manželem Danielem mají dvě děti. Více na www.edumema.eu nebo www.impresariat.cz

Vyšlo ve čtvrtletníku Osobní rozvoj na jaře 2014

Zpět na seznam rozhovorů

 

Úvodní stránka

Poradenství

Beratung

Vzdělávací činnost

Rozhovory

Články

Překlady

Vývoj člověka od narození
k počátkům dospělosti

Na cestě ke spokojenému porodu

Úvahy, postřehy a zkušenosti

Ankety

Web Rodina 21

Spolupráce s médii

Články mé dcery Alžběty

Rady porodních asistentek

Z ordinace pediatra

Hovory o vztazích v ČRo 6

Časopis Děti a my

Užitečné odkazy

Kontakt



AZ RODINA.cz
– informační portál
(nejen) pro rodiče
AZRodina

UNIPA

TOPlist

Copyright © 2006-2017 Eva Labusová / Design: Jitka Drábková / Správa webu: Tomáš Weishaupt